Pre potešenie

Autor: Patrícia Lofajová | 24.1.2013 o 11:40 | (upravené 24.1.2013 o 11:48) Karma článku: 16,07 | Prečítané:  1135x

„Sprav príjem! Ale rýchlo, nech tam nečaká" a oproti mne smerovala ruka s hrubou dokumentáciou nového pacienta. Moje prvotné myšlienky pri pohľade na rok narodenia sa rozhodli ísť nesprávnym smerom.

Opäť nový človek, nový charakter, nové myšlienkové pochody. Zvedavosť sa objaví pri každom príjme. Nikdy neviete, ktorý z nich bude natoľko šikovný, že sa mu podarí vyčarovať úsmev na vašej tvári aj po ťažkej a prebdenej noci.
Bolo na čase začať sa hýbať. Išla som chodbou, keď som uvidela barlu opretú o stenu. Vopred som tušila, kto bude vlastník. A už to išlo. Slušný pozdrav, navigácia do miestnosti v ktorej bežne vykonávam príjem a to som ešte stále netušila s kým mám do činenia.

Jeho vzhľad bol  typický pre deduška, akého vídavam len v rozprávkach. Krásne veľké modré oči, výrazné vrásky, ktoré mu ale ani z ďaleka neuberali na kráse.
„No ako sa máme?" skúsila som uvoľniť jemne napätú situáciu, pretože  za normálnych okolností to pomôže. „Ako, ako.. Akoby som sa opäť raz ocitol v špitáli." Výstižný poznatok zakončil úsmevom od ucha k uchu, ktorý prezrádzal opäť niečo nové - že protéza ostala doma v pohári.
Po príjemnej konverzácii a splnení povinností som ho uviedla na izbu. Jeho manželka doletela ako lastovička. Opatrne položila jeho tašku na zem a uistila ho, že čoskoro budú opäť spolu. Neboli návštevné hodiny, takže sa pani manželka musela v dohľadnej dobe vzdialiť. Predtým než odišla, ale stihla vybaliť veci, prezliecť pána manžela, upratať mu stolík, naliať mu čaj, vlastne všetko preto, aby sa on nemusel namáhať. Každý jeden úkon, ešte aj obyčajné obliekanie/obúvanie ponožiek a papúč bol vykonávaný s tým najväčším pokojom a láskou. Bolo to pre mňa ako diváka krásny pohľad. Vopred som sa ospravedlnila za zvedavosť, no nedalo mi neopýtať sa. „Ako dlho ste spolu?" Úplne by mi postačil pohľad, ktorý si po mojej otázke navzájom venovali. Náš pacient sa chopil vedenia a jednoslovne odpovedal : „57."
Myšlienky v mojej hlave hneď začali porovnávať dnešné vzťahy a vzťahy, ktoré sa viedli kedysi. Doteraz je to pre mňa niečo nepochopiteľné, no zároveň jasným dôkazom toho, že niekde v našej generácii nastala chyba. Aby som ich nerušila pri rozlúčke v sprievode tichého pozdravu a príjemného pocitu som sa vytratila pokračovať v práci. A tak sa deň z dobrého zmenil na skvelý..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?