Je to zvláštne. Vraj ak sa teším, tešia sa so mnou všetci. Ak plačem, plačem sama. Nemyslím si. Asi to bude tým, že môj plač je niekedy ako pustený cez megafón, čím nútim aj okolie plakať so mnou. Ale dnes to bolo inak. Cez spomínaný pomyselný megafón som presne od 7:03 (kedy som mala nastavený budík - opäť ma budil počas spánku, protivná to vec ten budík..). A práve vtedy to všetko začalo. Začal sa ďalší krásny deň. Deň plný radosti, úprimného smiechu, voňavej kávy a príjemných úsmevov.
Milujem to. Pozorovať okolie, ľudí a ich reakcie na moje akcie. Tá dnešná akcia - ako bolo spomenuté - sa niesla v duchu úsmevu. Bolo, je a zjavne stále aj bude pre mňa naveky fascinujúca vidina ľudí, ktorí priam očakávajú niekoho ako „ľudské šťastie." Niekoho, kto aj napriek dianiu v osobnom živote jednoducho príde a obdaruje ich aspoň jedným úprimným úsmevom. Ako také hladné potomstvo, čakajúce na svoju maminu sa títo ľudia prizerajú, nenápadne pozorujú a sledujú, či sa im ešte pošťastí schytať aspoň jeden úsmev k dobru. Je to fajn pocit, keď máte deň v mračnách a zrazu príde niečo také do života. Nemusí to byť nikto známy. Stačí, že si ráno do batôžka pribalil okrem iného aj dávku radosti, lásky a (možno neopodstatnenej ) spokojnosti.
A tak si idem opäť vykračovať svetom s úsmevom na tvári, pretože nikdy neviete čo vám to prinesie do života. Mne napríklad pár opätovaných úsmevov, nejaké tie milé pohľady, sem tam spomalené, príp. zastavené autá a čerešnička na torte - oslovenie - milá, mladá slečna. Je to zabudnutý fakt, že najcennejšie „veci" máme zadarmo. Nezabudnite si dennodenne pripomínať, že ste natoľko bohatí, nakoľko ste ochotní dávať. Ja ti dám úsmev - ty mne kúsok svojho srdca a príjemný pocit na duši. Celkom výhodný obchod, nie ?
