Len tak pre radosť (z dôvodu krásneho počasia)

Autor: Patrícia Lofajová | 21.10.2013 o 10:20 | Karma článku: 3,56 | Prečítané:  368x

A neposedí a neposedí. Neustále sa posúvajúca ručička na hodinách mi naznačovala jasnú prehru. Opäť zavládlo nové ráno, ktoré so sebou prinieslo už nie tak nové dianie. Zvyky by sa mali dodržiavať a tak som si dopriala tradične kávu - na rozobratie predsa. Dnes som prišla vhod. Zápas sa akurát začínal. Išlo o súboj titanov - ranné slnečné vs. žalúzie na našich veľkých francúzskych oknách. Všetko bolo tak idylicky krásne, až som priam celým svojim bytím očakávala, čo preruší toto dianie.

Nedialo sa nič. Stále. Siahla som preto po svojej šálke a vydala som sa za dobrodružstvom na neďaleký balkón. Dnešné rána už nie sú to čo bývali. To dnešné bolo obzvlášť chladné. Vonku ma čakalo kreslo, ktoré sa (vraj) záhadne podobá na kreslo z našej chodby. Snáď sa suseda nepríde sťažovať a budeme za dobré, ako doteraz. Pohodlne som sa usadila v očakávaní, že predstavenie sa nejako presunie  za mnou. Počkala som niekoľko minút. Neverili by ste, ale také čakanie dá niekedy riadne zabrať. Aj mne dnes. Ešte stále som v rukách silno stískala moju šálku a snažila sa doplniť množstvo uniknutého tepla z tela.
Ak bývate na siedmom poschodí, pripadáte si chvíľami ako veľký brat, ktorý všetko pozoruje. A tak to aj je. Pravidelne sledujem ľudí, autá či lietajúce lístie a nechávam sa unášať príjemným pocitom z pozorovania. A je to tu. Prví účastníci našej šou prichádzajú na obrazovky. Sú nimi dve slečny, ktoré tlačia kočíky. Ach, aké rozkošné detičky. Niečo tu ale nesedí. Pozorne sledujem „mamičky," ktoré vypadajú, akoby práve utiekli zo školských lavíc strednej školy. Začala som za ne prežívať obavy ohľadom výchovy ich potomkov. Nie. Toto nemôžem. Mám dosť svojich problémov, nie to ešte aby som prežívala problémy iných. A tak som otvorila empatii zadné dvierka, aby mohla nerušene opustiť moju hlavu.
Ledva čo sa naše mamičky stratili z dohľadu, už ich striedal rýchlo kráčajúci pán. Plešinka na hlave a taška s náradím v ruke plus jeho naozaj zrýchlený krok ma donútili opäť zapojiť fantáziu. Fakt má naponáhlo. Len tak tak, že mu neostali dvere z auta v jeho rukách. Určite zaspal. Ako školáčky, aj on by mal mať o takejto hodine inú polohu miesta, kde sa nachádza. Ale že by mu tak rýchlo vypadali vlasy od stresu ? Usúdila som, že si rád pospí. A vlastne má na to právo, po určite náročnom dni. A tak sústavné meškanie a ranné zhony spôsobili, že vlasy sa dali na ústup. No ak si toto bude čítať, mám pre neho dobré správy. Na šarme mu to neuberá.
Show sa pomaličky blížila ku koncu. Jej predĺženie mohlo spôsobiť len urýchlené dodanie kávy. Nič také sa našťastie nestalo a tak som sa pokojne mohla vrátiť k bežnému životu. Posledné pohľady, pomyselné prianie krásneho dňa všetkým ľuďom bývajúcim oproti nám a špeciálne „ahoj" susedovi, ktorý sa niekedy zmiluje a zakýva nám. Značne oslabená sa snažím otvoriť dvere a zároveň bránim pokračovaniu spomínaného súboja titanov. Snáď  mi to nebudú zazlievať. Po úspešnom otvorení slnečné lúče odhalili vrstvu prachu na poličke. Slnko - nabudúce sa stiahni a neprezrádzaj, akí sme my mladí pohodlní. Ďakujem. Pomalým, priam šuchtavým krokom som postupovala ďalej do bytu, až kým som sa definitívne nestratila z dohľadu rána a neocitla sa v bežnom dni..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?