Nič nie je také, ako na prvý pohľad vypadá

Poznáte vo svojom okolí človeka, ktorého život je podľa vás lepší ako váš ? Život, ktorý by ste hneď vymenili za ten svoj, len aby ste mohli aspoň „pár chvíľ" prežiť na jeho/jej mieste? Je to veľkou chybou v našom svete, že súdime obal a nie obsah, že sa pozeráme na peknú fľašu trpkého vína.
Život je rozmanitý v každom ohľade. Dokáže byť krásny, ale aj smutný. No mám vážnu obavu, že v prípade našej slečny, sa život pobavil tak, ako aj v živote mnohých iných ľudí.
Nebolo na nej nič zvláštne. Obyčajný život, ktorý začal narodením, pokračoval štúdiom a nakoniec prácou. Spoznávate to ? Mnohí z nás prechádzajú životom ako ona. Človek by si pomyslel, že prežívame všetci vo svojej podstate rovnaký život ako (skoro) každý tretí človek na svete. No faktom je, že sa opäť bavíme o zovňajšku. O tom, ako pôsobíme a o tom, čo vidíme. Vnímame dokonalé životy všetkých naokolo a premýšľame, prečo práve náš je tak ťažký. Sťažujeme sa, zamýšľame sa nad dôvodom prečo sa to muselo stať práve mne, zazeráme po ostatných a hnusne odsudzujeme ľudí, pri pohľade na nich. Odsudzujeme ich, pretože ich úsmev v nás vyvoláva dojem, že sú šťastní.
Hlúposť, len obyčajná ľudská hlúposť spôsobuje tak obrovský chaos vo svete. Sami vieme, že sa stačí len lepšie pozrieť do očí v ktorých uvidíte neskutočný žiaľ. Žiaľ ktorý zachvacuje myseľ a srdce.
Raz som mala možnosť počuť jednu veľmi zaujímavú frázu : „V prípade nehody záchranár nemá uprednostňovať ľudí kričiacich od bolesti, ale naopak ľudí, ktorí mlčia."
Aplikujme to na bežný život. Poznáte určite mnoho ľudí, ktorí si nesú svoje kríže a snažia sa dennodenne prebojovať svojimi problémami. No ak by ste mohli vojsť do vnútra každého tohto človeka a preskúmať ich životy, bolesti a trápenia, jeho problémy a všetko čím si už prešli, asi by ste sa zahanbili. Často krát sme práve my tí, ktorí kričia od bolesti a neuvedomujeme si, že naokolo mnohí iný ľudia prežívajú život síce s úsmevom na tvári, no na sklonku života. Ľudia pri ktorých život nebol tak milosrdný ako v našom prípade nemajú potrebu zbytočne upozorňovať na to, že sa niečo deje. Len sa naďalej dobre tvária a predierajú životom, ako spomínaná mladá slečna.
A aj keď viem, že ani milión článkov, ktoré upozorňujú na takéto naše dennodenné prešľapy človeka nezmenia, je tu dôvod, ktorý ma donútil článok zverejniť. Tým dôvodom je aspoň minimálne upokojenie „mlčiacich" ľudí, že sa o nich vie. Ľudia niekedy majú jednoduchú potrebu vysloviť svoje problémy a upozorniť na ne, ale nečakajú žiadnu reakciu, pomoc či solidárnosť. Na takom princípe je založený aj tento článok. Nijako vám nepomôže, pretože slová sú len poloprázdne myšlienky. Na reálnu pomoc treba skutky. Ale to je už na každom z nás, ako budeme pristupovať v budúcnosti k situáciám, ktoré nás v živote postretnú.

(Pozn. autora: Slečna neznáma v úvode článku sa nestotožňuje s autorom článku.)